reklama

Písmenká z autobusu Boston-New York City (US-TOUR ’06)

Práve sa nachádzam v poloprázdnom autobuse smerujúcom z Bostonu do New Yorku. Je to približovadlo patrice čínskej spoločnosti, ktorá prevádzkuje dopravu medzi týmito dvoma mestami za neuveriteľných 15 dolárov za osobu. Premáva každú hodinu medzi štvrťami China Town v oboch mestách. Práve sme vyrazili z Bostonu, šofér má pred sebou asi 400 kilometrov a ja asi dve hodiny funkčné baterky v noteboku :) Budem sa snažiť zhrnúť v niekoľkých vetách sled uplynulých dní, ktoré som, žiaľ, nemal čas zverejňovať priebežne na mojom blogu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

(pozn. mňa - žiaľ, tento článok - pôvodne rozpísaný v októbri 2006 - som toľkokrát odsúval, až som naň úplne zabudol, tak ako na mnohé ďalšie texty, ktoré v koncepte vyčkávajú v útrobách môjho blogu na svoj deň „D“. Nepredpokladám, že niekedy ich dokončím a preto ich zverejním aspoň v tejto - nedokončenej forme - konkrétne tento „autobusový“ v osobnej rubrike svojho blogu)

Život v Provincetowne (viac v iných článkoch na mojom blogu, resp. na www.hemendex.sk) sa postupom času dostával do klasického steotypu, i keď musím priznať, že stereotyp je veľmi odvážny výraz na časový úsek jedného týždňa v cudzom svete :) Vstávali sme pomerne neskoro, na slovenské pomery až nekresťansky, veď hodiny ukazovali až 10-11 hodín, keď sme sa po každodennej nočnej párty odkolembávali podivnými trajektóriami do restrooms, snažiac sa aspoň jemne vizuálne navrátiť sa do pôvodného stavu. Každý večer sa totiž niekde v meste konala oslava (ja už skutočne netuším, čo všetko sa oslavovalo, ale jedno viem – dialo sa tak permanentne každý večer), ktorá trvala občas až do ranných hodín. Tak asi preto tie neskoré zobúdzania...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


Moje najobľúbenejšie miesto v Provincetowne - rozcestie cyklotrás, kde som si aj v 2004-tom a aj teraz (2006) otvoril chladeného Guinnessa... - „tam, na križovatke tratí, kde sa navždy vo mne stratí...“

Obrázok blogu


Pre úplnosť - fotka spred dvoch rokov - na tom istom mieste, s tým istým pivom a ako vidím i identickým batohom :))))

Miestni, ak mali work-day, odcválali po vypití asi dvoch litrov kávy do roboty a ja som sa začal nudiť. Keďže počasie na kúpanie v oceáne bolo totálne naprd a len tak pešo sa túlať mestom nepatrí medzi moje záľuby, sadol som si za tento krám a komunikoval s domovom. To len na vysvetlenie, prečo som sa pripájal až v podvčer vášho času... Našťastie, mnohí Slováci i Česi mali pomerne dlhé obedňajšie pauzy, takže vždy sa niekto tesne popoludní objavil v dome a navrhol nejaký extrém. A tak sa stalo, že sme v utorok šli na nákupy (v mojom prípade na prechádzanie sa medzi regálmi) do Hyannis – kvázi hlavné mesto polostrova Cape Cod. Hyannis je vskutku zaujímavé city, ktoré pri prvom pohľade evokuje malú dedinku plnú sveteľných križovatiek, malých obchodíkov a reštaurácií. Avšak je to veľký komplex poskladaný z malých villages, rozťahaných po celej šírke tejto časti polostrova. Medzi jednotlivými časťami nenájdete kúsok voľnej plochy, tie sú beznádejne zapratané obrovskými obchodnými centrami, fast-foodmi a benzínovými pumpami. Tí, ktorí máte možnosť vidieť satelitné snímky vďaka Google-Earth, nepostrehnete, kde vlastne mesto začína, kde končí a kde má svoj tzv. downtown. Jednoducho, typická americká „vesničko má středisková“ :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Jediný záber z Hyannisu, kedy som nudiac sa na parkovisku cvakol typické americké približovadlo, ktorých sa tu preháňa spústa, pričom som ani raz nevidel, žeby na korbe niekto viezol akýkoľvek náklad...
V stredu sme s bratom Erikom (ten si teraz konečne zobral mesačné voľno) vyrazili do turisticky síce málo navštevovaných, ale pre nás veľmi atraktívnych „dunes“. Táto časť Provincetownu je totiž celá zasypaná pieskom, v ktorom, kde-tu rastú borovice (podobné našej kosodrevine) a vskutku vzácne sa objavia i listnaté stromy, ktoré však taktiež nedosahujú „stredoeurópske“ rozmery. Je tu aj čosi ako les, ale pod zdanlivým nánosom hliny, z ktorej rastie kde-čo, je zas len a len piesok – základný „stavebný“ podklad polostrova. „Dunes“ je ale lokalita pripomínajúca saharskú púšť, samozrejme v miniatúrnom vydaní. Je to lokalita v severnej časti Provincetownu rozkladajúca sa asi na ploche 10 km 2 . Nehostinný piesok, z ktorého kde-tu vyrastá dobre známa „kosodrevina“, sa tiahne až k oceánu. Počas mojej audiencie som mal šťastie vidieť duny v plnom rozkvete. Predošlý týždeň sa totiž striedalo daždivé chladné a slnečné teplé počasie a duny rokvitli nevídanou krásou. Je až neuveriteľné, čo všetko vyraší z piesku, ak ho poctí svojou návštevou životodárna vlaha... A predsa tu panuje riadny frmol, miestni tu totiž majú svoje rybárske chatky (samozrejme až pri mori), ku ktorým jazdia po svojrázne vyjazdených piesčitých cestách tejto púšte obrovskými terénnymi autami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


The Dunes. Piesok, z ktorého kde-tu vyraší kdejaká háveď a sem tam i rybárska chatka...

Obrázok blogu


...ale inak len piesok a piesok a piesok... a v strede toho piesku rozvalený môj brat :)

Vo štvrtok sa nad mestom konečne ukázalo nádherné počasie. A čo bolo ešte úžasnejšie, zo severnej pláže zmizli všetky chaluhy, čo bolo jasným signálom pre nás, aby sme ju poctili svojou návštevou. Erik mal už voľno a Marek robil až popoludní, takže sme cez obed dve hodiny blbli na pláži a rušili obedňajšiu pohodu všetkých okololežiacich. Aspoň myslím, pretože dosť zazerali, keď sme s futbalovou loptou šaleli medzi dekami i vo vode. Ale čo už, človek niekde tú energiu, nadobudnutú z vysokokalorickej stravy, spáliť musí. Večer nastalo balenie, pretože v piatok sme chceli už skoro ráno vypadnúť z mesta na ďalekú cestu do New Yorku. Mňa s Erikom mal Marek hodiť do Bostonu autom, ktoré mu tu Erik zatiaľ prenechá a kým my sa z Bostonu práve vezieme do NYC čínskou kyvadlovkou, Marek by mal byť práve teraz na polceste naspať do P-townu (ešte stále tieto riadky píšem v autobuse do New York City). Avšak to balenie nakoniec dopadlo tak, že na dom prišla snáď celá slovenská komunita rozlúčiť sa s Erikom a všetko sa to zvrhlo na bujarú párty. Tu si dovolím spomenúť, že prvýkrát som strávil asi dvojhodinový rozhovor v „americkom“ jazyku s bratovým kamarátom (miestnym rodákom), ktorý nás prišiel pozrieť a ten mi dokonca občas i rozumel. Príčinou môjho neuveriteľného „spíkovania“ bola, samozrejme, fľaša Tequily, ktorú sme obaja pri komunikácií vypili a znovu sa potvrdilo, že s alkoholom idú veci lepšie :) no, ak nie lepšie, tak aspoň ľahšie, ale samozrejme, priznávam, že ide iba o zdanie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Commercial street - najznámejšia ulica Prowincetownu - počas letnej sezóny 24 hodín denné plná ľudí...

John sa mi snažil priblížiť históriu tohto malebného mestečka a v miestnych kronikách mi ukazoval i jeho dobové fotografie. Dnes je to už rekreačné letovisko, kedysi však patrilo medzi popredné priemyselné zóny štátu Massachusetts. Dokonca do P-townu viedla i železničná trať, ktorá však pre pokles priemyselnej výroby bola v 70-tych (?) rokoch zrušená. V tom čase (nepamätám si konkrétny rok) dokonca Provincetown zničil obrovský hurikán a aj preto je mnoho drevostavieb vybudovaných úplne nanovo. Inak, je skutočne zaujímavé, že v celom mestečku spočítate murované stavby na prste jednej ruky, všetko je tu postavené z dreva...

Obrázok blogu


Večerný pohľad na Provincetown...

Obrázok blogu


...a ešte jeden :)
Ráno sme sa teda boli nútení ešte pobaliť, čo v mojom prípade znamenalo, že som tú obrovskú guču, ktorú som pred poldruha týždňom vybral z ruksaku, teraz znovu do ruksaku vopchal a bolo. Marek nás, ako som už spomínal, odviezol do Bostonu na miestnu bus-station, z ktorej práve smerujeme do vytúženého New Yorku.
Hehe... tak ma napadá, že vám opíšem môj momentálny pohľad z okna autobusu. Práve predbiehame žltý typický americký truck, ktorého šofér (bradatý amík ako vystrihnutý z gangsterských filmov) krivo zazerá na všetko, čo je rýchlejšie ako on. Avšak, nejdeme nejak extra rýchlo, nevidím síce na tachometer, ale viac ako 70 míl/hod. to nebude. Pálime po šesťprúdovej diaľnici a pred chvíľou sme prešli diaľničnými turniketmi, čiže asi ide o diaľnicu na mape vyznačenú zelenou – ergo platenú.

Obrázok blogu


Na prístavnom móle v P-towne opretý o požičaný bicykel, ktorým som prebrázdil všetky miestne cyklo i necyklo-trasy... 

Asi už veľa píšem, ale predsa len spomeniem pár postrehov, ktoré som si dnes naškrabal do debilníčka...

Americká polícia. Obávaný to pojem, ale poviem rovno – kiežby sme mali našich policajtov aspoň spolovice takých, akí sú tu. Pomôžu, poradia, vysvetlia cestu, najskôr upozornia a až potom pokutujú – no povedzme si narovinu - ktorú z týchto vlastností majú naši strážcovia zákona? Samozrejme, že ak sa na aute zapne maják, je zle. Ale z osobnej skúsenosti (síce som tu šoféroval málo, ale predsa) a najmä zo skúseností tých, ktorí tu žijú dlhšie, viem, že žiadna buzerácia vo forme „bežných“ cestných kontrol tu neexistuje. Policajt nanajvýš stojí v plnej pohotovosti za kríkmi a ak sa mu znevidí vaša forma jazdy, vypáli za vami a vy máte problém. Jazdí sa tu pomalšie ako u nás, ale predsa rýchlejšie, ako stanovujú „speed limits“. Tie sú totiž extrémne nízke, veď i na tejto diaľnici je povolená len 65 míľová rýchlosť a to je hlavný ťah na New York (route 95). Všetci však jazdia okolo 70-75, čiže, kým ste „zaradení v stáde“, nie je problém ani s políciou. Horšie by bolo, keby ste kľučkovali alebo evidentne ohrozovali seba i všetkých vôkol vás. To len tak na okraj, snáď sa to raz niekomu hodí... :) Cena benzínu tu za posledné obdobie extrémne podrástla, takže nenariekajme, že je tomu tak len u nás. Kým u nás sa za posledné dva roky zdvihla o cca 10 korún na liter, tu vzrástla takmer o polovicu. Kým pred dvomi rokmi sme tankovali ten najlacnejší za 1,70 za galón (cca 3,8 l), teraz je to už takmer tri doláre!!! (stav k polovici septembra 2006). A vďaka komu? Áno, Mr. President a jeho zahraničná politika je tu momentálne vo väčšej neobľube, ako u nás ktorýkoľvek „reformátor“ minulosti i prítomnosti. Dokonca v tomto štáte – Massachusetts – sa výraz Bush používa aj ako alternatíva k najhorším nadávkam...

Ďalšia vec, ktorá ma tu zaujala (samozrejme, že už pri mojej prvej návšteve pred dvoma rokmi), je podrobné vysvetľovanie všetkého a všade – teda v rámci nápisov kdekoľvek sa len pozriete. To, čo je u nás samozrejmé, alebo je to označené jednoduchým piktogramom, tu dostáva takmer literárnu podobu. Všade. Či sú to dopravné značky (na značke „zákaz vjazdu – jednosmerka“ je dodatkový nápis „No enter“, alebo pod značkou „daj prednosť v jazde“ je nápis „yield“), či sú to semafory (pod semaforom nápis „no turn on red signal“) alebo v bežnom živote (za všetky len niektoré perličky – na spätnom panoramatickom zrkladle je nápis v duchu „objekty zobrazené v zrkadle sú v skutočnosti bližšie ako sa zdajú.“; na niektorých fľašiach je upozornenie, že pred spotrebovaním treba otvoriť uzáver na vrchu fľaše; na preložke vajec som raz videl nápis „pred použitím je nutné vajce rozbiť“ atď...) Niekedy skutočne veselé... aj keď pripúšťam, že mnohé veci zase rozosmejú Amíkov u nás :D

Obrázok blogu


Podrobný návod na všetkom a všade :)

Keď som spomínal to jedlo, tak ma napadlo, že skutočne som sa neubránil smiechu v potravinách, keď sme kupovali vajcia za účelom hubovej praženice. Môj brat sa ma totiž s vážnou tvárou spýtal, či chcem vajcia klasické, alebo už rozbité a vymiešané. V regáli totiž vedľa seba trónili pack s dvanástimi eggs a krabica a la tetrapak, kde bolo taktiež dvanásť vajec poctivo rozbitých a vymiešaných. Priznám, praktické do batohu na turistiku, ale tu to kupovali paničky na sporák :)

Ono celkovo to tu s tým jedlom je úžasné. Hneď prvé raňajky ma ubezpečili, že na klasický americký systém si asi nenavyknem. Extrémne presladené koláčiky (podobné našim osím hniezdam), ktoré si domáci ešte poliali rovnako presladeným sirupom a toto všetko dokonali, ako inak, sladkou šľahačkou zo spreju. Keď videli môj zhrozený výraz, doporučili mi, aby som si dal z chladničky syr (čuduj sa svete - slaný), ale keď som si ho natrel na chleba, bol som tam, kde predtým... Totiž, v miestnych potravinách bolo dostať len ten ich hranatý, odporný, nasladkastý, mazľavý a mäkký sendvič... Ale, krivdil by som im, ak by som tvrdil, že sa tu nedá dobre, zdravo a chutne najesť. Aj keď našu formu chleba tu nepoznajú, v pekárňach s európskym nádychom sa dá zohnať aj niečo, čo sa mu trochu podobá a väčšina polotovarov je tiež požívateľná i pre stredoeurópsky žalúdok.

* * * Sú presne tri hodiny popoludní a náš autobus sa zastavil na krátku pauzu absolútnenetušímkde. „Pause 10 minutes“ – zahlásil žltkastý šikmooký driver a zapálil si Malrborku :) Sranda, pretože mi to, čerstvo zobudenému, pripomenulo moje dávne študentské časy, kedy sme cestou z Bratislavy do Zvolena zastali v Žarnovici na 20 minút a 20 deka tresky :) Joj... treska, tú by som si dal... žiaľ, musím sa uspokojiť s dvoma minicheesburgermi od spoločnosti McDonald. Rovnako hnusné, ako u nás...

Obrázok blogu


Počas pauzy sa z autobusu všetci - ako na povel - rozbehli do Mc Donaldu. ..

Už sme znovu na ceste a šesťprúdovka č. 95 na New York je ale teraz riadne prepchatá. Náš smer ešte ide ako-tak v pohode, ale súperi, ktorí si to šinú oproti, viac brzdia, ako idú. To ma veľmi znepokojuje, v utorok totiž pácham túto istú estu v opačnom smere, na Slovensko totiž letím z Bostonu. Budem si musieť vyhradiť parádnu časovú rezervu...

Obrázok blogu


Pohľad z autobusu nebol lichotivý. Napriek štyrom pruhom boli zápchy na každom kroku...

Zapol som si mobil a snažím sa prijať MMS od kamarátov z domova. Napriek plnému signálu amerického T-mobile (ktorý sa mi vždy, ak je v dosahu, nahodí v roamingu), sa mi už pätnásť minút nedarí prijať. V P-towne som s tým problém nemal, ale tam som sa viac pohyboval v sieti konkurenčného Sprintu. Okrem toho tu ešte oxiduje akýsi Cerular (?), ale aj tak sa mi nezdá, že by Amíci mali len troch mobilných operátorov. Zrejme tu tiež rozdelovala frekvencie mutácia slovenského Palacku... Ozaj, k mobilom len jedna poznámka – akokoľvek som sa počas túlania sa hypermarketmi, snažil objaviť iný, ako rozklápací mobil, nepodarilo sa mi to. Skutočne, ani jeden model v ponuke nebol v podobe klasickej nám dobre známej tehly. Američania zrejme extrémne milujú „véčka“.
* * *
Práve sledujem z okna vozový park miestneho obyvateľstva. Kým v P-towne, resp. na celom Cape Code prevládali veľké a ťažké terénne autá (najmä tie s tým nákladným zadkom na ktorom nikdy nikto nemal nič naložené), na tejto diaľnici vidno poväčšine rýchle športové vozy. Ale, samozrejme, poprepletané je to klasickými dodávkami, obrovskými truckami, autobusmi a, mnou veľmi obdivovanými, starými dlhými chevroletmi.

Momentálne znovu prechádzame nejakým väčším mestom, ale keďže nikde nevidím mrakodrapy a celý downtown bolo asi len zo dvadsať väčších budov, predpokladám, že nepôjde o city, ktoré by stálo za foto i väčšiu zmienku akou je táto veta. Skôr ma desí, že 95-ka na Boston je stále upchatá a čo je najhoršie, je to v tom čase, kedy ňou v utorok chcem ísť aj ja... Dúfam... verím... a spolieham na priazeň osudu i poslabší traffic.

Ale teraz už vážne vypínam comp, zostáva mu totiž len niekoľko minút a tento čas vyhradím pre prípad núdze, veď netušíme, čo nás v NYC čaká...

Mimochodom... nemám ani potuchy, kde v NYC zložíme svoje hlavy... a či vôbec máme kde... Držte nám palce :)

PS: Do New Yorku sme prišli asi o hodinu neskôr, pretože celým mestom sa ťahali každodenné popoludňajšie zápchy. V prípade, že toto isté platí aj o Bostone, z ktorého o pár dní odlietam domov, budem nútený ísť z NYC týmto spojom oveľa včaššie, ako som predpokladal...

Obrázok blogu


Pohľad z mosta do prosta... teda z mosta medzi Queensom a Manhattanom. Hneď za ním je China Town, kde má náš autobus konečnú.

Obrázok blogu


A ešte pohľad z toho istého miesta smerom vpred. Tam končí most a začína Manhattan a hneď na začiatku jeho šikmooká Čínska štvrť.

Obrázok blogu


Konečná... Priamo na ulici sa predávajú lístky naspäť do Bostonu. Najväčšia sranda je, že len pár metrov od seba sú dve nezávislé spoločnosti s identickou cenou. Toto je tá konkurenčná - Lucky Star.
Za 15 dolárov si na Manhattane kúpite tri cheesburgery, obrovskú pizzu, galón Coly, dve veľké pivá alebo lístok do vyše 400 km vzdialeného Bostonu :)
Martin Tužinský, 26.10.2006  
(dokončené 31.05.2007)
- som pomalší ako Národná diaľničná spoločnosť :(

Martin Tužinský

Martin Tužinský

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Človek ako taký, ktorému sa, okrem futbalovej lopty a neustáleho frflania, stal životným osudom počítač, či už v nemenovanej tlačiarni, kde sa tvári ako grafik v DTP štúdiu, či už doma, kde sa tvári, ako mu zrovna napadne. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéUS-TOUR 2006Nezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu