Nikto netušil, ako sa to stalo a prečo sa to stalo, ale autobus jednoducho ležal na boku a bolo treba konať. Všetci - bez výnimky - zastali na krajnici a utekali podmáčanou lúkou k miestu nehody. Na krajnici zostali čerstvé brzdné pásy vypreparované do blatistého trávnika. Pasažieri autobusu medzitým vyrazili zadné okno, prví začali vyliezať von a ratovali ostatných. Nejaká pani medzitým volala záchranku, ja som s ostatnými pomáhal vyraziť čelné sklo.
To, že ide o poľský zájazd, sme si uvedomili, až keď bolo potrebné komunikovať. Spočiatku sa skúšalo anglicky, neverili by ste ale, aké sú naše jazyky navzájom zrozumiteľné, ak ide do tuhého. Mladé dievča, zrejme pôvodne sediace úplne vpredu na poschodí (poschodový autobus), muselo mať neskutočné bolesti - to sme vytiahli von ako prvé - žiaľ, až z oficiálnych zdrojov som sa dozvedel, že malo zlomený bedrový kĺb. Môj brat medzitým z prinesenej lekárničky obväzoval rozbitú hlavu chlapca, ktorý vyliezol cez núdzový východ na streche. Ostatní robili maximum, čo sa dalo. Našťastie, väčšina poľských študentov vyšla z autobusu sama, na oboch poschodiach zostal len obrovský bordel a zakrvavená batožina.
Neubehlo snáď ani päť minút a boli všetci von. To už prišli prvé dve sanitky od Zvolena a následne jedna z Krupinskej strany. Dievča, ktorému sme vystlali mokrú trávu bundami, dostalo injekciu na utíšenie, žiaľ, bolesť bola silnejšia. Hasiči medzitým kontrolovali, či je autobus prázdny a každý pasažier vie, kde je momentálne jeho spolusediaci. V tej chvíli sme sa všetci tí, ktorí sme tam už nemali čo robiť, stiahli mimo akciu, stihol som len niektorému z postihnutých stisnúť ruku a popriať veľa šťastia.
Konečne dorazili policajné autá, ktoré mali zrejme urýchlene zregulovať dopravu. Cesta bola totiž plná sanitiek a hasičských vozidiel. Policajti ako prvú činnosť zvolili vynadanie tým, ktorí nechali odstavené autá pri ceste a utekali k autobusu pomôcť. Našťastie, po patričnom vysvetlení, že sa majú primárne venovať riadeniu dopravy a nie mudrovaniu nad zlým parkovaním, tak učinili a autá odklonili na obchádzkovú trasu okolo železničnej trate.
Medzitým konečne priletela helikoptéra z Roosveltovej nemocnice v Banskej Bystrici a najvážnejšie zranené dievča naložili. Utlmovacia injekcia zrejme stále nezabrala, pretože jej plač prehlušoval aj sirény sanitiek. To sme už ale ochádzali a všetci potichu držali zraneným palce.
Keď som minule niekde čítal, že Slováci sú všeobecne považovaní za ľahostajných a egocentrických ľudí, ktorí preferujú len to svoje a všetko, čo je mimo nich, je im ukradnuté, prial by som autorom týchto teórií dnes byť účastným spomínaneho dopoludnia pri Dobrej Nive. Teraz už viem, že samotná nehoda bola spôsobená ľudskou ignoráciou a bezohľadnosťou degenerovaného jedinca (autobus vytlačil z cesty cestný pirát). Nech už bolo príčinou sobotňajšej nehody čokoľvek (pôvodne sa hovorilo o bezohľadnosti cestného piráta, neskôr o nepozornosti poľského vodiča), keď som však videl, že k prekotenému vraku utekajú posádky áut, ktoré všetky do jednej automaticky zastali a robili všetko, aby pomohli - možno nie priamo zdravotne odborne, ale úprimne ľudsky - som znovu na nás Slovákov hrdý. Aspoň na tých, ktorí najprv bežia pomôcť iným a až potom myslia na seba. Na tých, ktorí neprejdú nevšímavo okolo, prípadne si len drzo neodfotia havárku do svojho albumu na Facebooku. Na tých, ktorým je jedno, že sú celí zasypaní od rozbitého skla, keď podávajú ruku zraneným. Na tých, ktorí zabalia krvavú ruku do nového pulóvru a je im jedno, že toto už nevyperú. Na všetkých, ktorí nielen dnes dokázali, že, vďakabohu, nie sme ešte úplne ľahostajní...
PS: Zraneným z poľského autobusu prajem skoré uzdravenie.
