Môj November ’89

Autor: Martin Tužinský | 17.11.2005 o 0:20 | Karma článku: 8,82 | Prečítané:  2637x

Obrovské masy ľudí v uliciach, na prsiach trikolóry, všadeprítomný štrngot kľúčov, úžasné napätie vo vzduchu, úprimné úsmevy, skrehnuté prsty odhodlane zovreté v päsť, nádej v očiach a srdcia plné očakávania... Taký bol obraz českých a slovenských námestí pred šestnástimi rokmi.

 hemendex.sk

Mal som vtedy štrnásť. Bol som vzorný pionier. „Vrúcne“ som miloval Sovietsky zväz, čo som demonštroval napríklad tým, že som sovietskym upratovačkám v našej škole napchal do kľúčových dierok obaly od bomparov - socialistických cukríkov. Sovietske upratovačky tak nemohli prejaviť svoju lásku k socialistickému Československu svojimi upratovacími aktivitami, lebo ich kumbál, plný pracovného náradia, bol zrazu nedobytnou trinástou komnatou. Vyslúžil som si tým riaditeľské pokarhanie a zároveň som vybavil svojim rodičom dobrovoľne povinnú návštevu školy. I s grátis prehliadkou inkriminovaných priestorov, v sprievode súdruha riaditeľa a v obkľúčení ochkajúceho komparzu pedagogického zboru, ktorý neopísateľnými citoslovcami preukazoval zdesenie nad buržoáznou výchovou malého, imperializmom nakazeného, spratka.

Ďalší „priekak" nenechal na seba dlho čakať. S kamarátmi (o čosi odvážnejšími, lebo im hrozila až dvojka z chovania) sme osamostatnili Slovensko už päť rokov pred oficiálnym aktom. A to tak, že sme po vzhliadnutí starých časopisov v truhlici starej mamy, odkreslili slovenský dvojkríž a urobili si vlastné Slovenské občianske preukazy. Inšpirovaní imperialistickou Amerikou (čo bolo zakázané, to nás inšpirovalo) sme svoj štát nazvali United States of Slovakia a do loga sme si okrem Zvolenského zámku a spomínaného dvojkríža, dali i tri päťcípe hviezdy, ktoré symbolizovali nás troch - mladých revolucionárov. To, že nám preukazy zhabala triedna učiteľka, inak veľmi „milá“ osoba, ktorej bolo učenie socializmu alfou i omegou, bolo už len vyústením jej premyslenej špionáže v našich aktovkách. Rodičia boli znovu pozvaní na audienciu u riaditeľa. Veľké šťastie, že i medzi súdruhmi sa našli takí, ktorí toto nevinné detské šantenie brali s rezervou a po hrozivo vyzerajúcom bu-bu-bu nasledovalo len verbálne varovanie. Pre tentokrát otec i mama o svoje zamestnanie neprišli.

Inak, rodičia si so mnou tiež v danom smere užili... Hodiny doma ladili Hlas Ameriky, až kým som neprišiel ja a aktívne som nepreladil na kvalitný stereosignál federálnej Hviezdy s konštatovaním, že tamojšie spravodajstvo nie je rušené „poveternostnými poruchami“.

Aj milé chvíle som prežil, najmä so starkým, ktorý pamätal ešte prvú republiku, obe svetové vojny, i nekalé udalosti z konca šesťdesiatych rokov. Počas nádherných prechádzok starou Bratislavou mi rozprával mi o Masarykovi, Štefánikovi, Dubčekovi, ich boji za slobodu, prínose pre oba štáty Čechov i Slovákov... Nedokázal som však pochopiť, prečo po návšteve Štefánikovej mohyly na Bradle, som dostal zákaz rozprávať o tom, kde a komu som bol s rodinou položiť kvety, ako spomienku na človeka, ktorého som, vďaka ich rozprávaniu, neskutočne obdivoval.

Ale Prvé máje boli super! Už len preto, že nácvik prvomájového sprievodu prebiehal minimálne týždeň dopredu. Tak sa stalo, že sme ako malí hlupáčikovia, neznalí kalendára, v osemstupe pochodovali po školskom dvore a do nemoty vyrevúvali prvomájové heslá už 28. apríla.

  

A potom prišiel deň „D“ a ja som spolu so svojimi spolutrpiteľmi poslušne celé hodiny prešľapoval v čakajúcom sektore prvomájového sprievodu, kým námestím prehrmeli alergické (pardón alegorické) vozy, plné vzorných družstevníkov, ktorí prekročili päťročnicu podojením 150 % kráv miestneho JRD, i čakal, kedy nadíde moja chvíľa. Potom, s prideleným „mávatkom“ v hnáte, som v davovej psychóze oduševnene ručal starostlivo nabifľované heslá smerom k tribúne, kde na svojich V.I.P. miestach, sťa jabloň na jeseň ovešaní vyznamenaniami, pospávali, zjavne znudení dôchodcovia, zväčša východoeurópskeho pôvodu. Nasledoval voľný program - vyžobral som päť korún od maminky a vytešený som si vystál hodinovú frontu na jadranskú zmrzlinu. Čakanie v zástupe sme si s kamarátmi krátili šermiarskou vložkou, ktorej ako hlavný nástroj poslúžili mávatká, jednohlasne rekvalifikované na kordy.

Hodiny ruštiny boli veselé. Najmä, ak sme každú chvíľu chodili na jedno zvolenské sídlisko do sovietskej školy, zdokonaľovať svoje jazykové znalosti. Pamätám si, že naša „továrišč učíteľnica“ tesne po prechode železničným priecestím, ktoré oddeľovalo paneláky sovietskych vojakov od zbytku sveta, záhadne prestala rozumieť slovenčine a so všetkými komunikovala už len po rusky. S moskovským akcentom. Ani samotní Rusi jej nerozumeli. Bola obeťou svojej doby, zažratá do svojho životného poslania. Keď nám suplovala hudobnú výchovu, spoznal som mnohé skvosty sovietskej kultúry, napriek tomu, že v osnovách bola slovenská ľudová tvorba. Strach som mal len z toho, že k nám niekedy príde zaskakovať na fyziku a my budeme vzorce rovnomerne priamočiareho pohybu Červenej armády pri niekoľkonásobnom oslobodzovaní našej vlasti vyratúvať v azbuke :)

V medzinárodnom pionierskom tábore v spriatelenom Maďarsku sme sa chodili kúpať k jazierku Balaton v pionierskych rovnošatách. Teda až po pláž. Napriek tomu, že bolo cez tridsať v tieni. Kto poznal tie úžasne vzdušné pionierske nohavice a tvrdé košele, vie si živo predstaviť, ako sme asi vyzerali po pár minútach na socialistickom slnku. Ale zvládli sme to s pevným odhodlaním v tvári, pretože hneď na vedľajšej pláži si vyvaľovali svoje kapitalistické zadky Západní Nemci s plnými batohmi západonemeckého žrádla, ktorí z našich uniforiem i pevných pohľadov, museli do špiku kostí pocítiť, že disciplína a bdelosť našich pracujúcich sa formuje už od útleho detstva. My si totiž socializmus rozvrátiť za nič na svete nedáme! Len my jediní sme však vedeli, že pohľady, zdanlivo plné odhodlania, boli len dôsledkom hladomoru pionierskeho tábora, pretože, čo sa kvality i kvantity gastroprídelu týkalo, pripomínali sme skôr vojnové „Tábory hladu“, ktorými nás zvykol strašievať súdruh dejepisár.

A takto bežal deň za dňom v sladkej nevedomosti detskej duše. Jednoducho pohoda v stádovitom stereotype každodenného života, v ktorom nikto nemal problém, pretože o všetkom vlastne rozhodovali iní...

* * *

Koncom roku 1989 sa môj bezstarostný socialistický svet zrútil.

  

Odvtedy uplynulo šestnásť prekrásnych rokov, naplnených rozvíjajuvšou sa demokraciou a nezadržateľným rastom životnej úrovne. A čo je podstatné, dnes sme slobodní. Ja, Ty, on, ona, ono... Môžem slobodne povedať, čo si myslím a ak mi niekto za to rozbije hubu, tiež len uplatní svoje právo na slobodu prejavu. Môžem slobodne ísť do kapitalistickej cudziny, ktorej spoločnú hviezdnatú vlajku zdieľam, aby som videl, že aspoň cenami sa už môžeme so svetom porovnávať. Môžem tam na pláži ležať bok pri boku s Nemcom, Američanom či africkým krovákom a môžem sa tváriť, že na to mám... Čo na tom, že v ruksaku, v ktorom oni držia chladené pivo a drahý fotoaparát, ja skrývam starostlivo prepašované akciové konzervy z hypermarketov mojej domoviny?! :)

Za zmienku stojí i fakt, že môžem beztrestne i vo svojom blogu napísať svoj názor, bez obavy, že ma navštívia pochmúrni ujovia v kožených kabátoch, ktorí kedysi svojimi neohlásenými návštevami v bytoch pracujúceho ľudu desili národ. Môžem spokojne chodiť do kostola, kde na znak pokoja podám ruku tým istým ujom, ktorí sa však, teraz už so širokým úsmevom, tvária ako moji blížni. A v konečnom dôsledku môžem i slobodne umrieť na ulici, pretože, keď sa stanem (hoc nevinnou) obeťou prestrelky (taktiež slobodných pouličných gangov), nedostanem prvú pomoc, lebo som si doma zabudol preukaz poistenca :)

To všetko, ba i omnoho viac, môžem a nemusím - nevyčerpateľná je studnica fenoménu „Sloboda“.

Tak prečo neskáčem meter paťdesiat a neteším sa ako Ján z telešopingu?! Veď i pre toto som bol štrngotať na námestí, veď i pre toto som presníval kopu nocí v dokonalom svete snov o lepšom zajtrajšku... Nechce sa mi vyskakovať... Neurobil som nič naviac, aby tomu tak bolo. Možno i preto, že som nevedel, čo a ako. Dokázal som len to, že v tom osemdesiatomdeviatom som (síce ako malý zasran) hrdinsky stál v uzimenom, no úprimne nadšenom dave a dúfal... dúfal, spolu s ľuďmi okolo mňa, v čosi krásne. Minimálne v to, že pád komunizmu a príchod demokracie prinesie trest pre zlých a lepší svet pre poctivých. Och, aké naivné...

Dnes večer zapálim v okne sviečku. Takú malú, ale úprimnú. Zo srdca. Za mojich blízkych, ktorí neprežili tak bezstarostný socializmus ako ja. Za nich, i všetkých, ktorým bývalý režim ublížil, za tých, ktorých umlčal naveky i za tých, ktorých nivočí ten súčasný. Ten plameň bude horieť v nádeji, aby už žiadna epocha ľudstva nebola poznačená násilím a degradáciou základných ľudských práv a hodnôt. Dnešný deň nech je spomienkou na prelom v našich dejinách, ktorý priniesol 17. november 1989. Spomienkou na to krásne, v čo sme pred šestnástimi rokmi dúfali. Na všetko pekné i smutné, na všetko, čo za niečo stálo.

Nech je spomienkou na ideály, ktoré boli príliš odvážne na to, aby sa stali realitou.


použité fotografie: www.totalita.cz, www.hemendex.sk, www.ftipky.cz, internet...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Kaliňák: Ja som si svoje urobil

Kaliňák hovorí, že už je na politickom dôchodku.


Už ste čítali?