„Ak ti vezme loptu, skopni ho!“

Autor: Martin Tužinský | 24.5.2006 o 12:44 | Karma článku: 10,51 | Prečítané:  2718x

Ja neviem... opravte ma, ak sa mýlim. Ale zrejme som celé roky žil v hlbokom omyle, že šport ako taký vznikol preto, aby človek vybúril prebytočnú energiu, udržal svoje telo vo forme a možno si aj tak trochu dokázal, na čo všetko má. No najmä, aby fyzickou aktivitou vykonal niečo pozitívne pre svoje zdravie a neničil zdravie blížnych svojich...

 by gettyimages.com

Z rozprávania mojich kamarátov - Starých pánov - ktorí kedysi svojím futbalovým umením napĺňali zmysel zelených trávnikov i tribúny, sa dozvedám, že kedysi bol pojem „futbal“ synonymum k poctivej drine na ihrisku, sprevádzanej parádnou technikou a najmä zmyslom pre fair-play. Ak sa vtedy niekto zranil, tak to bolo nezavinene, bez úmyslu ublížiť, i keď - samozrejme - extrémisti sa nájdu v každej dobe. Tak to bolo vtedy...

Dnes je situácia „trošku“ iná. V regionálnych súťažiach sa to na ihriskách hemží likvidačnými zákrokmi ocenenými bujarým potleskom spravidla podguráženej časti obecenstva, najmä ak úspešne zotne domáci hráč hosťujúceho. Taktika mužstva sa v extrémne častých prípadoch zakladá na nechutne tvrdej hre, pričom nie raz z úst trénera počuť „taktický“ pokyn, že ak náhodou útočník súpera je rýchlejší ako náš obranca, treba ho skopnúť, pretože inak by hrozilo inkasovanie „zbytočného“ gólu.

Ako sa hráči kopú, tak sa napadajú i verbálne. Snáď je zbytočné pripomínať, že futbalové ihriská sú vlastne trávnatým inkubátorom írečitých výrazov a zdanlivo nezlúčiteľných slovných spojení. Samozrejme, nadávky sa od regiónu k regiónu líšia, konštantná je len žlč, ktorá kypí v hlavách premotivovaných športovcov. Hreší sa všade. Od nevinného poslania do prapôvodu vzniku života až k vyhrážkam vyvraždenia rodinných príslušníkov. Nevymýšľam si, zažil som.

Slová však nikdy tak neublížia, ako fyzická likvidácia. Za 14 rokov aktívnej činnosti som bol mnohokrát svedkom situácie, kedy z futbalového ihriska odnášali hráča na nosidlách alebo dokonca v sanitke. V drvivom počte prípadov išlo o roztrhnuté väzivá, rozbité hlavy, či dolámané údy (len ja osobne som bol takto odnášaný s roztrhnutým meniskusom dvakrát). Spomínané prípady končili v pohotovostných ambulanciách a liečenie trvalo niekedy celé mesiace, roky... Mnoho mojich kamarátov už futbal nehráva, pretože to jednoducho nejde. Ľudské telo má síce obrovskú regeneračnú schopnosť, ale existujú situácie, s ktorými sa už hnúť nedá. Tak ako v nasledujúcom prípade.

Mám kamaráta, ktorý v mladosti aktívne hrával basketbal. Bol to talent, ktorého si začali všímať i reprezentační tréneri. V bezvýznamnom zápase však likvidačný zákrok súperovho hráča rozhodol o tom, že jeho životná púť už s aktívnym športom nebude mať nikdy nič spoločné. Život sa mu v jedinom okamihu totálne obrátil naruby a dnes sa musí pohybovať s pomocou bariel. O všetkom rozhodol jediný nešťastný moment a totálne zbytočný faul. Či už to bolo náhly skrat samotného hráča, alebo taktické zlyhanie trénera (čudovali by ste sa, koľkí tréneri vštepujú svojim zverencom taktiku „zabiť“ za cenu výhry), dnes je už výsledok zápasu nepodstatný. Zostali len trvalé následky na tele i duchu. Narušená miecha sa už vyliečiť nedá, dnes je už zbytočné polemizovať, či stačila len menšia túžba po víťazstve, alebo len prirodzený ľudský prístup človeka k človeku...

Keď nastupujem na ihrisko, chcem vyhrať. Mám rovnakú túžbu zvíťaziť, ako ktokoľvek iný. Je však rozdiel vyhrať, lebo na to mám a zvíťaziť za každú cenu. Cez mŕtvoly. Málokto si počas zápasovej eufórie uvedomuje, že nie sme profesionáli a po zápase sa každý z nás túži vrátiť do bežného stereotypu súkromnej existencie. Pre nás, ktorých šport neživí, je veľmi podstatné, aby sme po futbalovom víkende boli schopní odísť do práce po svojich. Nikto z nás predsa nechce presedieť dlhé hodiny v nemocničnej čakárni a míňať peniaze na nekresťansky drahé lieky a rehabilitačné procedúry. Stačí si len v pravej chvíli uvedomiť, že noha či päsť, ktorá dopadá na nechránené miesto súperového tela, sa dá ešte ubrzdiť a odvrátiť tak problémy, ktoré môže spôsobiť. Tak, ako si to trebárs mohol uvedomiť i súperov útočník, ktorý mi pred mesiacom takmer vykopol oko, pretože sa nazdával, že mi (brankárovi) ešte môže vypadnúť lopta z rukavíc a jeho kopačka si to v plnej sile overila na mojom ciferníku...

Chápem, že tieto riadky čítajú len tí „poctiví“ športovci. Pretože „zabijáci“ (v prípade, že sú vôbec gramotní) sa predsa nebudú zapodievať čítaním blogu nejakého uplakaného brankára bezvýznamnej „horskej“ ligy. Ale aj oni majú uši a snáď i funkčnú šedú kôru, aby dokázali počúvať a pochopiť dobrú radu od ostatných, že by mohli trošku skresať svoju extrémnu túžbu po víťazstve. Je mi jasné, že v zápale boja je mnoho z nás vyhecovaných na pokraji infarktu, ale ak sa dokážu ovládať vrcholoví športovci (možno by sa to malo trénovať), mohli by sme to skúsiť aj my. Inak sa totiž môže stať, že ihriská budú zívať prázdnotou a, naopak, vo švíkoch popraskajú oddelenia traumatológie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo musí Kiska vysvetľovať a kto je kto vo video kauze

Vysvetlenie žiadajú opoziční lídri.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Ako chcel Kočner s Bödörom oblafnúť Haščáka a získať časť Markízy

Mal plán, ako získať podiel v televízii, keď ju kúpi Penta.


Už ste čítali?