US-TOUR 2006 - Moja 30-hodinová 31-tka

Autor: Martin Tužinský | 29.8.2006 o 17:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1445x

Málokedy sa v živote človeku pritrafí užiť si "oslavu" svojich narodenín celých tridsať hodín v šiestich časových pásmach. Osud je však nevyspytateľný a mne sa to včera podarilo. I keď výraz "oslava" je až príliš odvážny...

Hneď na začiatku sa ospravedlňujem za prípadné preklepy a "americké úvodzovky" - spôsobené je to jednak mojím - ešte stále nie ideálnym - zdravotným stavom, nepodarenou malinkou klávesnicou amerického notebooku môjho brata a mojou - zatiaľ - márnou snahou aklimatizovať sa.

Áno, podarilo sa to - som v Amerike.

Ale dlho to tak nevyzeralo, že budem... Vlastne aj teraz - moje prvé tohtoročné americké ráno - sa cítim, ako keby som sa už nemal dožiť prvého amerického večera... brat práve ma práve objednáva u lekára, aspoň v to dúfam (dodatočne dopĺňam, že návšteva Hospital ho stála 148 dolárov, čo je cena len za zmeranie teploty, tlaku {148/96}, vyšetrenia moču a predpísania liekov...). No ale pekne po poriadku a zároveň veľmi stručne.

 

Lietadlo, ktorým som letel z Bratislavy do Mníchova
Lietadlo, ktorým som letel z Blavy do Mníchova

V pondelok som sa musel zobudiť už o pol štvrtej ráno, pretože o poldruha hodiny neskôr som bol očakávaný v priestoroch bratislavského letiska na "boarding" letenky do Bostonu. V relatívne funkčnom, no nevyspatom stave, som sa dopravil na letisko (istá bratislavská taxislužba ma hodila z Dúbravky na letisko za 230 korún), kde sa už na moje panikárenie tešili všetci pracovníci bratislavskej pobočky nemeckej leteckej spoločnosti Lufthansa.

Po dlhom a neplodnom rozhovore ma ujo Lufthansiak už po ikstýkrát ubezpečil, že moja batožina príde do Bostonu bez toho, aby som ju počas prestávok medzi letmi v Mníchove i Londýne osobne prekladal. Taktiež, moje obavy, že denne sa v Bratislave stratí asi 100 kufrov, zamietol ako prehnané. Neviem prečo, ale nepresvedčil ma. Vlastne po celú cestu som prežil v strese, že môj ruksak už v živote neuvidím. A takmer sa tak i stalo, ale to už zase predbieham.

Cesta do Mníchova prebehla vcelku úspešne. Leteli sme takým malým prdifúzom (tzv. airbus) a asi po hodine sme boli tam. Hoci, chvíľu mi nebolo všetko jedno, totiž, keď sme zostupovali, švihali okolo nás parádne blesky a človek si nevdojak spomenul na zábery z katastrofických filmov, kde behom sekundy rozmetal blesk všetko živé navôkol seba... Neviem prečo vždy musím myslieť na to najhoršie.

V horúčke som tri a pol hodiny tvrdol na mníchovskom letisku a čakal na let smerom k obávanému londýnskemu Heathrow. Ten potom taktiež prebehol bez problémov, aj keď turbulencia v oblakoch vystrašila pár letuchtivých "prvolezcov" :) Najkrajší pohľad sa mi naskytol, keď sme asi desať minút (čakajúc na poradie pri pristávaní) krúžili nad nádherným Londýnom a vzrušene ochkali pri pohľade na metropolu ostrovnej Európy.

Po pristátí v Londýne sa začalo peklo. Keď som tu minule tvrdil, že z človeka, ktorý potrebuje využiť leteckú dopravu, sa hneď po príchode na letisko stáva potenciálny terorista, nepreháňal som. Bežná pasová kontrola pri vstupe na príletový terminál 1 bola len začiatkom. Ako sme sa autobusom dopravili na terminál 3, začala taká protiteroristická procedúra, že mi z nej prišlo - a nielen mne - zle. Dúfal som, že dvojhodinová "diera" medzi dvoma letmi je tak akurát na presun ku "gate 34", ale veľmi som sa mýlil. Hneď po vstupe nás totiž čakala asi polhodinová fronta pri PODROBNEJ prehliadke príručnej batožiny i jej majiteľa. Všetko prebŕlali, preskenovali a špeciálne určení pracovníci letiska (podľa blaženého výrazu pri prehliadke, asi zištne úchylní) nás i osobne prehmatali. Jednému síce na chvílu vystriedal blažený úsmev v tvári zjavný des, keď mi kontroloval vyzuté topánky, ale po mojom upozornení, že som na ceste už od skorého rána (v Londýne som bol cca o druhej gremlinského času) sa trošku upokojil, i keď nosom krútiť neprestal...

2.jpg
This is London!

Pri vstupe do lietadla, ktoré už vtedy meškalo, nás prehliadli druhýkrát. Znovu podrobne a vtieravo. Napriek tomu, že prvou prehliadkou som prešiel v pohode (až na spomínané podozrenie z chemického poplachu), tu to už také veselé nebolo. Lieky, ktoré som si na Slovensku kúpil kvôli podozreniu zo zápalu močových ciest (jedna z možných diagnózií mojej momentálnej mizérie), mi chceli zhabať. Údajne preto, že som k nim nedoložil lekársky predpis. A tak som ich zobral sympatickému ochrankárovi pokročilého veku z ruky, jednu z nich vybral a prehltol so slovami, že či aj teraz si myslí, že chcem otráviť celé lietadlo. Možno som zariskoval, ale tento prísny, no zdvorilý matuzalem, mi lieky vložil naspäť do ruksaku so slovami "Okej, sir, I wish you nice fly." Ale aby sa nepovedalo, zobral mi aspoň mentosky, pretože akékoľvek otvorené sáčky či obaly, sú pre týchto kontrolách podozrivé. Čiže, dobrá rada pre cestujúcich, ktorí letia cez Heathrow - podľa skúseností zovčera - neprenesiete gély, rúže, spreje, nukleárne zbrane a všetky potraviny, ktorých obal vyzerá poškodený...

3.jpg
Neskutočne zdĺhavé a podrobné prehliadky na letisku Heathrow

Boeing 747. Človek by ani neveril, že takáto opacha dokáže vôbec vzlietnuť. Veď to popiera základné zákony fyziky. A predsa. Takmer hodinu po plánovanom termíne odletu, ale predsa sme vzlietli. Dôvodom na meškanie bola zrejme tá nezmyselná prehliadka a zrejme i počasie - tesne pred príletom z Mníchova totiž v Londýne bol hustý dážď a niektoré lety zrejme kvôli tomu i pozdržané. Ale vzlietli sme. Hurá! 15:40 londýnskeho času sme opustili najstráženejšie európske letisko a odfičali cez Atlantik do Štátov. Rušňovodič sa snažil, pretože pôvodne plánovaný, takmer osemhodinový let, stlačil na sedem hodín a pred piatou hodinou poobednou (samozrejme, že už východoamerického času) sme rolovali po dráhe bostonského letiska.

4.jpg
Večera od spoločnosti Virgin Atlantic - mimochodom, ten pohár vína je z rozbitného skla :)

Žiaľ, buzerácia vo forme nezmyselných prehliadok ešte stále nekončila. Všetci, ktorí sme neboli americkými občanmi, sme museli vyplniť (ešte počas letu) tlačivá o tom, kto sme, prečo sme, načo sme a čo vlastne chceme stvárať za "veľkou mlákou", odtlačili sme si ukazováky na rontgene a prešli do ďalšieho levelu, ktorým bola kontrola batožiny. Na tú som pri tom posuvnom páse čakal asi polhodinu. Už som začal byť presvedčený, že som jeden z tých, ktorí naveky prišli o svoj majetok, keď v poslednej várke (keď už na baggage čakalo len zo desať trpezlivých ľudí a ja) sa objavil môj drahocenný ruksak. S nádejou, že už je všetkému buzerovaniu koniec, som prišiel k poslednej kontrole, kde si ma ešte vychutnala statná černoška (ktorá pozná Bratislavu!), našťastie, po ubezpečení, že v umelohmotnej fľaši mám "mineral wather", mi všetko vybalené nastrkala znovu do batohu a pustila ma k vytúženému východu. Litrovka domácej slivovice bola zachránená a ja som prešiel posledným turniketom a ocitol sa na slobode.

5.jpg
Bostonom sme tiež chvíľku blúdili, kým sme objavili správny exit :)

Po pár minútach blúdenia príletovým terminálom som objavil brata s hamburgerom v ruke, ktorý som mu ihneď spacifikoval a obaja sme odfičali do zanedbateľne 200 km vzdialeného Provincetownu, o ktorom vám napíšem v ďalšej aktualizácii.

PS: s tou ďalšou aktualizáciou to nebude až také ľahké, tu sa totiž bijeme o jediný notebook minimálne traja ľudia, nehovoriac o tom, že nájsť si tu voľný čas je ponekud nemožné... Ale momentálne ma trápi len neskonalá túžba dostať sa zo zdravotných problémov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce, žiadnu legislatívu z Bruselu preto netreba.

KOMENTÁRE

A toto vám ako napadlo, pani Nicholsonová?

Kým Pašku musela schladiť Laššáková, Nicholsonovú poslal do reality Galko.


Už ste čítali?