Heathrow London - „bobrík trpezlivosti“

Autor: Martin Tužinský | 18.10.2006 o 9:20 | Karma článku: 10,26 | Prečítané:  4178x

Možno ešte máte v pamäti nedávnu kauzu ohľadom údajného pokusu o teroristický útok, ktorý sa podaril „odhaliť“ v priestoroch najväčšieho európskeho letiska – londýnskeho Heathrow. Nejdem tu rozpitvávať spomínanú udalosť, ani polemizovať nad tým, či to bol skutočne pokus o terorizmus, alebo len plánovaná aktivita na pozdvihnutie kreditu tajných služieb svetových mocností, naopak, napíšem vlastnú skúsenosť s „organizáciou“ práce na tomto letisku, ktorú som mal možnosť zažiť na vlastnej koži pred pár týždňami.

 by londonairport.co.uk

Tieto riadky píšem v lietadle počas letu z Londýna do Mníchova*. Ešte teraz som znechutený a totálne morálne i fyzicky zničený z procesov, ktoré som bol nútený, spolu so spolucestujúcimi (nazvime ich skôr spolutrpitelia) absolvovať a ktoré nemožno nazvať inak, ako obyčajnou buzeráciou zo strany personálu letiska, teda najmä ľudí, zodpovedných za momentálne nastolené pravidlá pri (dez)organizácii odbavovania letuchtivej verejnosti.

londyn.jpg
Pár minút pred pristátím sa nám naskytol neopísateľný pohľad na metropolu Veľkej Británie.

Nekritizujem a ani nepodceňujem boj proti terorizmu a, pochopiteľne, som ochotný akceptovať zvýšené bezpečnostné predpisy, ale to, čo kompetentní páchajú na cestujúcich, ktorí si zaplatili nemalé sumy za letenky a ktorí živia letecké spoločnosti, je nehoráznosťou prvého stupňa. Ale aby som bol konkrétny.

Z Bostonu som priletel spoločnosťou Virgin Atlantic o 7.15 londýnskeho času. „Prípoj“ do Mníchova spoločnosťou British Airwais som mal zabookovaný na 9.15, čo sú presne dve hodiny pauzy - ideálny čas na prestup i s časovou rezervou – aspoň na iných letiskách. Avšak, náš horor začal hneď po otvorení dverí lietadla a prejdení pár metrov k prvej kontrole. Ono to vlastne ani nebola kontrola, ale hrozne dlhá a brutálne pomaly sa posúvajúca fronta. Za každým záhybom človek čakal „trinástu komnatu“ s kopou uniformovaných sekuriťákov, avšak po asi 20-tich minútach posúvania sa do cesty postavili len dvere, ktoré viedli k „Shuttle busu“, presúvajúceho ľudstvo na príslušný terminál. Hovorím si - fajn, veď mám ešte vyše poldruha hodiny času - hoci mi nebolo dvakrát jedno, že ujo šofér s nenapodobiteľným pokojom Angličana dofajčil cigaretu, dohral sa s mobilom a až potom otvoril dvere...

Najhoršie nás čakalo po vystúpení z busu hneď po vstupe na terminál 1. Napriek tomu, že stade lietajú iba európske lety (človek by čakal, že najväčšie kontroly budú pri medzikontinentálnych letoch), stála tam obrovská fronta „tešiaca“ sa na kompletnú prehliadku. Okolo nás sa sporadicky mihali zamestnanci letiska pobiehajúci sem a tam, dokonale simulujúci pracovné zanietenie. Prvá kontrola pozostávala z prezretia si letenky a odmerania povolených rozmerov príručnej batožiny. Na tento účel tam slúži špeciálny drevený „batožinomerač“, čo je vlastne čosi, čo pripomína dedinskú latrínu, akurát, že tá diera uprostred je obdĺžniková. Komu tam nevojde batoh, má smolu, letí bez neho...

Táto procedúra nám zabrala asi ďalších 20 minút. Samozrejme, VIP pasažieri (tzv. Bussines class) boli odbavovaní okamžite, takže si viete predstaviť náladu „nižších vrstiev“, keď kolo nich prefičal vysmiaty „kravaťák“ s provokatívnym zívnutím... A za rohom - prekvapenie! Obrovská miestnosť s kopou turniketov a bezpečnostných dverí - detektorov, z ktorých - veď prečo nie - boli (po vzore pokladní v našich hypermarketoch) takmer všetky pozatvárané. Vlastne fungovali len dva a pri nich sa tvorili fronty, ako za totality, keď doviezli banány. A tam sa už kontrolovalo všetko. Po prepracovaní sa „serpentínami“, vytvorenými zo zábradlí a všetkého čo bolo rekvalifikované na zátarasy, nám preskenovali batoh a to, čo sa zneľúbilo službukonajúcemu personálu, šlo do koša. Rúže, krémy, zubné pasty, bagety, alko i nealko nápoje... Napriek hromženiu obyvateľstva, Angličania prevádzali spomínané procedúry póóómaličky, bezstarostne a medzi jednotlivými pasažiermi si pomerne dosť často nechávali priestor i na humorné vložky v podobe rozprávania vtipov, popíjanie kávy, alebo nezáväznú debatu v jazyku svojich predkov...

3.jpg
Nekonečné fronty pri kontrolách v odletovom terminále ústili pri „odbavovacích“ turniketoch.

Kontrolovalo sa všetko, dokonca sme boli nútetní sa i vyzuť (v ten deň nie prvýkrát) a tí, ktorí už mali nejakú tú hodinu v lietadle za sebou (resp. náročný orientačný beh terminálom), zaktivovali po vyzutí podozrenie z chemického útoku. Veci, ktoré preskenoval röntgen, ešte prešli osobnou prehliadkou – napríklad môj digitálny foťák som bol nútený zapnúť a predviesť spontánnu inštruktáž, aby som dokázal, že jeho obal nepoužívam na prenos atómovej bomby...

Tí, ktorí sa nazdávali, že toto je už „finále“, náramne sa mýlili. Po týchto zážitkoch sme sa totiž hnali v pochopiteľnom časovom deficite behom k svojim odletovým bránam, kde však na nás čakala ďalšia neplánovaná a, chvalabohu, v rámci tohto letiska i posledná kontrola, pri tzv. „boarding time“. Tu už nás iba prehmatali statní junáci, ktorí znovu skontrolovali arómu topánok, obsah vreciek i ruksaku. Asmatický sprej, ktorý je pre mňa životne dôležitý, takmer skončil v koši (nedoložil som k nemu relevantný recept), ale po mojom upozornení, že pri prípadnom záchvate budem v lietadle umierať s myšlienkou na Londýn, mi ho bradatý ujo s chápavým úsmevom vrátil späť do batohu. Vykompenzoval si to však na mojich mentolových cukríkoch, ktoré nespĺňali požadované kritéria, pretože som ich obal pred použitím otvoril (!).

lietadlo.jpg
Keďže už bolo dávno po termíne odletu a zo všetkých cestujúcich som najväčšou panikou ovplýval ja, vrútil som sa do prázdneho lietadla ako prvý :)

Už ako výsmech celej situácie vyznelo pri vstupe do značne meškajúceho lietadla formálne „Nice fly with British Airwais“ a poďakovanie, že k presunu Európou využívam komfortné služby najväčšieho londýnskeho letiska.

Odlietali sme asi so 40-minútovým meškaním, rovnako ako takmer všetky súbežné lety. Napriek tomu sa do lietadla stihli vpratať všetci, značne rozčarovaní, cestujúci. Moja batožina však také šťastie nemala, priletela za mnou do Bratislavy až na druhý deň. Naveky mi zostane záhadou, aké kontrolné procedúry boli paralelne so mnou páchané na nej, všetky uzatvárateľné mechanizmy totiž niesli zjavné známky neodbornej manipulácie...

* * * 

Je evidentné, že súčasné pravidlá na tomto letisku tvoril človek, ktorý nikdy nebol súčasťou ich procesu. Ešte raz pripomínam, že schvaľujem, ak sa kvôli všeobecnej bezpečnosti zvýši ostražitosť, počet a razancia kontrol, ale zároveň treba zabezpečiť, aby sa pasažier, ktorý má svoje občianské práva i ľudskú dôstojnosť, necítil, ako väzeň z Alcatrazu počas deportácie...

Ak máte inú skúsenosť, mali ste šťastie, ale takto som to zažil ja v polovici septembra počas letu do USA i naspäť. Chápem, že som mal smolu akurát na termín, kedy vrcholili sprísnené bezpečnostné opatrenia, to však kompetentných neospravedlňuje, pretože aj v takom prípade by nemalo byť problémom (aspoň na takom veľkom letisku) posilniť službukonajúci personál, alebo sa aspoň jednoducho ospravedlniť za chaos, ktorý tam vládne. Ani jedno z toho však kompetentní nevykonali (ak z desiatich skenovacích zariadení fungujú dve a priemerný čas vyčkávania vo fronte je polhodina, nedá sa hovoriť o zvládnutí situácie) a aj preto počas celého procesu vládla na letisku pochopiteľná nervozita. Ostáva mi len dúfať, že dnes je už situácia vyriešená a jediným sprievodným javom odbavovania cestujúcich je úprimný úsmev oboch zúčastnených strán :)


* Pôvodný termín napísania článku je 13. september 2006, avšak, vďaka nefunkčnému notebooku som ho mohol uverejniť až po mesiaci, za čo sa v mene seba i toho pokazeného krámu úprimne ospravedlňujem :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce, žiadnu legislatívu z Bruselu preto netreba.

KOMENTÁRE

A toto vám ako napadlo, pani Nicholsonová?

Kým Pašku musela schladiť Laššáková, Nicholsonovú poslal do reality Galko.


Už ste čítali?